Ako končia veľké lásky…

Šikovné prstíky sa noria do húštiny a vrtko sa prepletajú ako malé háďatá či červíci.
Tak - je dokonané, ešte upraviť na dokonalý guľatý tvar a hadíci smerujú k rozďavenému otvoru do čiernej jaskyne, aj s korisťou…
„Mňam“ napoly si pomyslel/povedal Dezider, keď medzi zubami prevaľoval príjemne lepkavú slanosť, ktorá vzišla neznámymi procesmi z jeho vlastného tela.
Odjakživa sa rád šušňoval.
Po chvíľke sa mu toto gurmánske cvičenie zunovalo a vzpriamil sa v posteli, s neskrývaným pôžitkom nasal hlieny do úst a odchrchlal si – s vrcholným estetickým zaujatím sledoval rôzne odtiene zelenej a rozmýšľal o dokonalosti preňho záhadne fungujúceho stroja - vlastného tela.
O pár okamžikov neskôr štuchol do nevábnej hromady vedľa seba.
Spod špinavej prikrývky sa ozval namrzený škrekľavý hlas: „Čo je? Ná čo tebe jébe?!“
Znechutene odvrkol: „Sú ešte ty dobošky?!“
Z kukly potriesnenej posteľnej bielizne sa vynoril motýľ – skôr mora. Dežova družka Araňa.
Veľký D sa nechtiac strhol - ráno vyzerala ešte horšie ako obvykle.
„Dobožky už nej sú, šetky si ich zežrau…“
Dežo sa odvrátil, a rozmýšľal, či by jej nemal zopár prijebať už takto ráno; On predsa nežere!
Ale Araňa neskončila: „Sú tam ešče ty krémeše….ale nebudú zadarmo..“
A s gestom - paródiou zmyselnosti zo seba strhla perinu. Araňa bola prírodná žena, spávala zásadne nahá.
Dežo sa snažil odvrátiť, ale bolo to márne, spomedzi tučných, špinavých stehien vykukovala čuprina zlepených chlpov. Celú izbu zaplnil zápach spoteného tela a zvetralého, skazeného pižma. Araňa ležala s nedočkavým úsmevom na perách, keď už to Dežo nevydržal.
Naklonil sa na bok postele a zvracal.


… a tak končia všetky veľké lásky, deti