The Black Keys: Attack n' Release

The Black Keys su dvaja obycajni chalani zo stredne velkeho mesta z Ohia…ziiiiv.Este raz…The Black Keys su dvaja obycajni chalani zo stredne velkeho mesta z ohia a vierozvesti bluesrocku noveho milenia.Porovnaniu s White Stripes sa neda vyhnut, takze si to odjebem hned na zaciatku: White Stripes su dvaja, hraju na gitaru na bubny a hraju do istej miery blues, tiez preniesli pozornost mladych na poctivy rokenrol z 60’s.Ale medzi tymito dvoma skupinami najdeme dva neprekonatelne rozdiely:Whitte stripes urcite nehraju len blues, ale su ovplyvneni mnohymi stylmi. A White Stripes hraju na MTV.
The black keys sa naopak snazia zotret zo seba nalepku bluesovej kapely, ale je to skor mlzenie, pretoze roznorode vplyvy v ich hudbe su dane tym, ze su mladi a ze sa pise rok 2008.
Dobre takze trochu backgroundu; stredozapadny stat Ohio, tazko industrializovany, plny ocelarni a tovarni na gumu je vsak tiez rodiskom bratov Wrightovcov a svedkom ich prveho letu.
A Akron je piate najvacsie mesto tohto statu. Akron je znamy hlavne ako centrum Quakerskeho nabozenstva (ktore malo vyznamny vplyv na vyvin humanizmu na Divokom zapade) a hlavne gumarenskeho priemyslu (pochadza odtialto spolocnost Goodyear).
Ale napriek tomu, ze ma len 207 tisic obyvatelov bol tento zapadakov schopny splodit par velych mien sucasnej kultury ako:
Chrissie Hynde, DEVO, Jima Jarmuscha a the Black Keys .
Takze v roku 2002 vyhodili Dana Auerbacha a Patricka Carneyho svorne zo skoly a tak mohlo ich celozivotnhe priatelstvo pokracovat a ich spletene osudy sa mohli nadalej splietat. Nasi chlapci si nasli pracu ako udrzbari a holky pre vsetko u majitela lacnych stavieb, takze medzi ich kazdodenne radosti patrila hlavne uprava travnikov, cistenie odtokov a ine kreativne cinnosti. Popritom vsak mali stale svoju skupinu hudobne duo the Black Keys (takto volal ich schizofrenny kamarat svojich priatelov).
V roku 2002 sa im podarilo vypredat lokalnu halu strednej velkosti, tak sa nechali vyhodit a isli na tour de stredozapad, v otrieskanom malom hatchbacku(niekedy je vyhodou ked ma skupina len dvoch clenov). Zarobili mrzke peniazky a vratili sa domov. Tam v jednej z pivnic v megalomanskych stavbach ich byvaleho zamestnavatela natocili svoj prvy album The Big Come Up. A velky nastup to urcite bol.
Aspon na dvojicu chlapcov z Akronu.
Kritika ich priuvitala celkom nadseno, kolegovia moli uneseni (na zoznam ich fanusikov sa radia mena ako: Robert Plant, Josh Homme z Queens of the Stone Age, Billy Gibbons zo ZZ Top, Kelly Clarkson a Thom Yorke spolu s Jonnym Greenwoodom z Radiohead). Prisli ponuky na predskakovanie gigantom alternativnej sceny.
Svoj status vychadzajucich hviezd potvrdili nasledujucimi platnami: Thickfreakness(2003),Rubber Factory (2004), Magic Potion a Chulahoma EP(2006). A novinkou o ktorej je tento post: Attack & Release(2008).
Takze sa konecne mozme porozpravat o hudbe. Dan hra na gitaru a spieva, Patrick bubnuje a produkuje cim dotvara sound skupiny.
Hudobne vychadzaju zo 60’s, ale do huby prenasaju aj neskorsie vplyvy. Celkovo sa ich hudba da charakterizovat ako poctive staromilne blues postavene na udernej rytmike a rozladenych gitarach doplnenych country vybrnkavackami dochutenej naliehavym charizmatickym vokalom.
Ich novy album bol pre mna do urcitej miery sklamanim. Chlapci sa rozhodli, ze vypadnu z Akronu a presunuli sa do LA, kde producentsku pracu zverili postmodernemu sialencovi Danger Mouseovi z gnars Barkley. Niektore gitarove party dokonca nahral tesne pred smrtou velikan Ike Turner.
Osobne si myslim, ze angazovat elektronicky eklektickeho producenta bola chyba. Ano album je asi najnovatorskejsie zo vsetkych ich predchadzajucich pocinov, ozyva sa tu jemna elektronika a je citi silny esprit 21. storocia, ale prave ten smrad sestdesiatok sa akoby vyparil. Myslim, ze ani nasa dvojka s vbysledkom nemohla byt uplne spokojna, pretoze sa mi zda, ze pesnicky uz neprudia tak priamociaro, veselo a s radostou. Album by som zhodnotil ako preprodukovane a prilis ucesane.
Do buducnosti kapely vsak hladim s vierou a nadejou, pretoze snaha experimentovat je urcite sympaticka a tato dvojka ma este prilis vela co povedat aby sme jej neodpustili jeden krok vedla.

1000 linkov na albumy, vacsinou je to dobra hudba

Take a music bath once or twice a week for a few seasons. You will find it is to the soul what a water bath is to the body. ~Oliver Wendell Holmes

Evangelicals: The Evening Descends

Dalsia mlada indie skupina. Evangelicals, napriek dementnemu nazvu (z miesania krestanskej ikonografie s popularnou hudbou mavam husiu kozu) ide o inteligentny indie rock so silnou prichutou psychedelie 60s.
Z nahravky plynie zvlastna atmosfera, melancholicka, az etericky nadpozemska bez pachuti ozonu na podnebi. Josh Jones ma hlas skoxovaneho cherubina a hudba sa pekne lenivo derie vpred.
Ziadne velke emocialne zvraty necakajte, tato doska je pocitom sama o sebe.
Prchave pobluznenie, pikniky v trave, kupanie sa v lucoch slnka, plac nad vztahmi pri flaske vina.
Tuto platnu si mozete pustit v akomkolvek rozpolozeni a vzdy bude zniet inak., akoby sa zvlastna chut nahravky doplnala s kazdym pocitom. Okrem agresivity.
Pohodova muzika nesuca si vsetko co potrebuje v sebe.
The Evening Descends je instantna duchovna atmosfera vo forme tonov.

Evangelicals: The Evening Descends dwnld

China Mieville: Kral Krysa

China Mieville je jeden z najzaujimavejsich mladych autorv v celosvetovom meritku.
Popredny predstavitel New Weird (ktore ako zanrovu odnoz vlastne pomahal definovat), autor viacerych bestsellerov, pankac, junglista, politolog a prevedceny marxista (co mu laskavo prepacime, predsa len su to pekne idealy).
V roku 1998 vydava prvy roman King Rat. Je to uctyhodny debut. Uz namet je akademicky vybrany a kombinuje fenomen rat king s povestou o potkaniarovi z Hammelnu. Pridajte trochu africkych povier, zasadte to cele do urban-fantasy prostredia trochu ineho Londyna a okorente junglom a parties a mate ten spravny popkulturny koktejl na roman ktory ma predpoklady byt kurva fuckin cool, samozrejme ak je dobre napisany. Je.
Takze hlavny hrdina je sympaticky chalan Saul, strateny v prekonzumovanej spolocnosti a chyteny bezcielnostou vlastneho zivota. To sa vsak zmeni ked niekto vyhodi jeho otca z okna a Saul stretne Krala krysu a prehupne sa do ineho odtiena existencie. Namet aj celkova estetika knihy je velmi podobna Gaimanovmu Neverwhere, az na jeden zavazny factor, ktory posuva celu knihu do uplne ineho svetla.
JUNGLE.
Jungle v cistej podobe polovice 90`s. Tuto knihu sa oplati citat za zvukov Goldieho, Roni Sizea, Omni Trio a ostatnych velkych mien plienok drum&bassovej sceny. Cely roman oplyva jungleovou estetikou. Posobive su najma opisy hudby, ked sa mieville neboji dlhych abstraktnych suveti a nepodcenuje vnimavost citatela (ziadne tuc tuc tuc siiik necakajte). Zo zabehnutych klise sa sympaticky vymyka absencia drog (az na par spekov, ale tie uz pomaly budu aj v rozpravkach), co je na knihu ovplyvnenu tanecnou scenou Velka Vynimka.
Kral Krysa je putava dobrodruzna a napinava fikcia, ktora o trosku prerastla svoj zaner. Prijemne citanie. Hlavne pre ludi, ktori si ficia na base ako China a ja…

Village people

Fero sa na mna pozeral vlhkymi ocami vystraseneho kralika. Obaja sme vedeli co bude nasledovat.
Patri to k nasim hram k nasim zivotom. V jeho velkych hnedych ociach som videla strach a ocakavanie. Chudacik, priputany na posteli, ruky a nohy roztiahnute, svalnate telo pokryte studenym potom strachu a ocakavania. Fero je moj milenec, priatel a obchodny partner. Fero je moj pasak.
A toto je nasa hra. Tymto udrziavame nas vztah v rovnovahe. Je to koli mne – potrebujem to. Na tieto chvile myslim ked roztahujem nohy pred spinavymi nemeckymi turkami, ked sa od nich nechavam mlatit ak si priplatia, ked mam rano picu taku ojetu, ze si ju necitim ani pri stani. Dokonca aj Ferkovi dovolim aby mi na verejnosti vylepil par zauch ked sa mu zda, ze straca respekt pred kolegami. Ale vzdy vie, ze sa mu to vrati…
Byvame v malom meste pri Bratislave, kde nas nikto nepozna. Byvame v malom domceku na kraji dediny, kde nas nikto nepocuje. Vsade chodime autom, takze nas tu ani nikto nevidi.
Plnohodnotni vidiecania 21. storocia. Neviditelna kurva a pasak co sa vo volnom case nechava bicovat.
Ako teraz.
Lezi na posteli a nevie sa dockat kym dostane svoje. Trasie sa a sklbe napoly od nedockavosti, napoly od strachu. Sklonim sa nad neho s usmevom, ved mamicka sa postara.
Zacnem sa pomaly vyzliekat, drazdivymi hladkymi pohybmi. Ferkovi sa postavil kokot a stoji a caka s vyrazom hladneho psa. Pomaly sa posadim pred neho aby ma videl. Rukami sa hram sama so sebou, drazdim si bradavky a ked je ta spravna chvila siahnem si medzi nohy. Ferkovi sa z hrdla vydral vzdych, ked videl ako moje prsty najprv jemne obkruzili klitoris a potom vnikli medzi pysky. Uz zacinam byt vlhka a nadrzana. Ferko lomcuje povrazmi na zapastiach, v zufalej snahe dotknut sa svojho prirodzenia a ulavit si. Musim sa usmiat, vstanem, prejdem k nemu a pomaly sa sklonim nad jeho ud. Ani sa ho nedotknem, moje pery su milimeter od neho, ale viem ze citi moj vlhky horuci dych. Skuvina od vzrusenia.
Ale teraz je rada na mne aby som si uzila. Beriem do ruk nozik – maly strieborny nozik specialne pre tieto prilezitosti a spravim kratky povrchovy rez pri koreni jeho penisu. Len taka ciarocka – dalsia do zbierky. Z ranky vyteka krv. Fero place a vzdycha, ranka len posilnila jeho erekciu. Vstanem a beriem do ruk bic.
Fero sa na mna pozera vlhkymi ocami vystraseneho kralika. Obaja vieme co bude nasledovat.

Satellites of love

Alica sa na mňa pozerala s nemou výčitkou v obrovských fialových očiach.
Po lícach jej stekali čierne slzy maskary. Plakala potichu, nechcela ma nasrať. Ako sa snažila dusiť vzlyky z hrdla jej občas vyšlo tupé, duté zachrapčanie.
Neznášam také zvuky. Nasrala ma.
Žijeme v jednom dome, v jednom byte, v jednej izbe. Tá piča okolo mňa chodí po špičkách, snaží sa predstierať, že tu ani nie je, odvracia pohľad.
Keď mám dobrú náladu a žartujeme, vždy ma presviedča, že sa ma nebojí. Možno tomu v tých chvíľach aj verí. A potom sú dni ako tento, keď prídem naštvaný z práce a tá ufňukaná lemra sa snaží byť na mňa milá, pohybuje sa ako duch po svojich chodníčkoch vyšľapaných v špinavom linoleu a predstiera, že tu ani nie je.
Nechápe, že to nemá žiadny zmysel. Po tých rokoch v hlave počujem každú jej výčitku a prosbu aj keď nič nepovie a zakráda sa ako cigán. Teraz už dokážem vyčítať každé jej slovo zo sklonu šije, rýchlosti pohybov, z rytmu jej dychu.
Nasrala ma, ale ešte si to nevšimla. A tak je to v poriadku. Pozdržím tú rozkoš, trošku sa s ňou zahrám. Mechanika spapá disk, zmačknem tlačítko a miestnosťou sa ozvú gitary a stoický hlas Transformera. Hej starý Lou sa s nimi tiež nesral, mal tej nemeckej svini vybiť všetky zuby. Aspoň raz by malý žiďáčik triumfoval nad árijským blond prelivom.
Gitary hrajú a ja dostávam do rytmu. Sledujem obrazovku, ale dívam sa hlavne na tú kurvu. Vzduch v miestnosti zhustol, už začína tušuť, že niečo nie je v poriadku. Tá hlúpa krava si sadla do rohu a čumí do steny akoby tam mala skamenieť. Modlí sa chudera. Akoby Boha zaujímali jej problémy. Mala by sa už naučiť, že ja ju mám na svete jediný rád. Nemá žiadnu dôstojnosť. Krysia povaha.
Už to nevydržím. Začnem: „Ali máme nejaké krémeše?!“
Vystrašene trhne hlavou a pozrie na mňa až s vďačnosťou, že ju už nenaťahujem, aj keď dobre vie, čo bude nasledovať.
„Nemáme, však včera si hovoril, že už nechceš sladkosti ani vidieť…“
Usmejem sa na ňu: „Ale včera bolo včera, čo si tu robila celý deň?“
Neodváži sa mi pozrieť do očí a iba fňuká na zemi. Pomaly si odopínam opasok. Toto je magická chvíľa, posvätná pre lovca aj loveného. Počuť jej tiché vzlyky a Loua - práve začína Satellite of love. Dokonalé. Nakoniec bude dnešok predsa len za niečo stáť.

Ako končia veľké lásky…

Šikovné prstíky sa noria do húštiny a vrtko sa prepletajú ako malé háďatá či červíci.
Tak - je dokonané, ešte upraviť na dokonalý guľatý tvar a hadíci smerujú k rozďavenému otvoru do čiernej jaskyne, aj s korisťou…
„Mňam“ napoly si pomyslel/povedal Dezider, keď medzi zubami prevaľoval príjemne lepkavú slanosť, ktorá vzišla neznámymi procesmi z jeho vlastného tela.
Odjakživa sa rád šušňoval.
Po chvíľke sa mu toto gurmánske cvičenie zunovalo a vzpriamil sa v posteli, s neskrývaným pôžitkom nasal hlieny do úst a odchrchlal si – s vrcholným estetickým zaujatím sledoval rôzne odtiene zelenej a rozmýšľal o dokonalosti preňho záhadne fungujúceho stroja - vlastného tela.
O pár okamžikov neskôr štuchol do nevábnej hromady vedľa seba.
Spod špinavej prikrývky sa ozval namrzený škrekľavý hlas: „Čo je? Ná čo tebe jébe?!“
Znechutene odvrkol: „Sú ešte ty dobošky?!“
Z kukly potriesnenej posteľnej bielizne sa vynoril motýľ – skôr mora. Dežova družka Araňa.
Veľký D sa nechtiac strhol - ráno vyzerala ešte horšie ako obvykle.
„Dobožky už nej sú, šetky si ich zežrau…“
Dežo sa odvrátil, a rozmýšľal, či by jej nemal zopár prijebať už takto ráno; On predsa nežere!
Ale Araňa neskončila: „Sú tam ešče ty krémeše….ale nebudú zadarmo..“
A s gestom - paródiou zmyselnosti zo seba strhla perinu. Araňa bola prírodná žena, spávala zásadne nahá.
Dežo sa snažil odvrátiť, ale bolo to márne, spomedzi tučných, špinavých stehien vykukovala čuprina zlepených chlpov. Celú izbu zaplnil zápach spoteného tela a zvetralého, skazeného pižma. Araňa ležala s nedočkavým úsmevom na perách, keď už to Dežo nevydržal.
Naklonil sa na bok postele a zvracal.


… a tak končia všetky veľké lásky, deti

The Last Shadow Puppets: The Age Of The Understatement

Nemam rad Arctic Monkeys.
Na ich hudbe nenachadzam nic inovativne, chalani mozno hraju nahlas a ich gitary sa hraju,ze hraju dzivo... ale v podstate to nie je ziadny proklamovany post-punk, ani nastvany pohlad na svet, ale obycajny radiovy pop, hrany s prave takou davkou davkou umelej nasranosti, aby zaujal mladez a neodradil konzervativcov. Postmoderny postpunkovy postprodukt, bez uprimnych myslienok a nejakych silnejsich emocialnych vypati, ktore by prenikli cynizmom deti generacie Y.
The Last Shadow Puppets su pre mna najvacsim prekvapenim juna. Hlavou skupiny v zmysle textara a skladatela je totiz frontman Arctic Monkeys Alex Turner.
Ich prvy album The Age Of The Understatement funguje ako stroj casu. Prenesie nas do Kalifornie (skor do L.A. ako do Frisca) neskorych 60. rokov. Do istej miery ide o revival aranzerskych a skladatelskych postupov tejto doby a miesta, takze sa mozte tesit na jemne tony, ktore vas pohladia na dusi ako lenive luce kalifornskeho slnka.
Nie je to vsak len debilne nastavovanie stokrat prevarenej kase – vacsina pesniciek sa nahravala za ucasti Metropolitneho Orchestra – slaciky davaju hudbe troche retro nadych, ale je to take cielene a vyvazene, ze v dosledkoch znie zvuk sucasne. Producenti odviedli vynimocnu pracu.
Turner sa posunul aj v textoch; su uprimne, vacsinou temne nostalgicke a vyzaruje z nich sympaticka davka opovrhnutia celym ludskym svetom, obcas prekvapia mimoriadne posobivym basnickym obrazom, ako ked sa na hladine smradlavej odpadovej rieky ojavi zlata rybka.
Celkove vyznenie albumu mi silno pripomina Love a ich kultovy album Forever Changes. Jeho kvality sice nedosahuje(hlavne ak vezmeme do uvahy 40 rocny casovy posun), ale ako produkt je viac nez uspokojivy.


The Age Of The Understatement dwnld:




Love - Forever Changes dwnld:

Iron & Wine: Shepherds Dog

Zelezo & Vino su esencialne sucasti trampskeho zivota, aj ked v nasich koncinach by sme druhu polozku asi nahradili flasou rumu ci borovicky.
V Amerike ma vino a tulanie tradiciu – spomente si na Jacka ako sa vozil po vlakoch s demizonmi lacneho cerveneho z kalifornskych vrskov.
Sam Beam vo svojej hudobnej tvorbe nadviazal prave na beatnikov a to skor zivotnym pocitom a celkovym vyznenim ako postupmi.
Tento chlapik je dostatocne zaujimavy, takze si dame trochu backgroundu.
Univerzitny profesor filmovej rezie si po vceroch spieva spievanky, pise nezne texty a k tomu sa uci brnkat. Kamos mu pozica magnetak, tak sa nahra a kazety rozda ako darcek priatelom. Ti su taki uchvateni, ze demo poslu do nahravacej spolocnosti. Podpisu s Beamom zmluvu, nechaju ho nech si maluje obalky a toci klipy.
Sam vydal prve dva albumy cisto v duchu najlepsej americkej pesnickarskej tradicie.
Vacsinu nastrojov na debute The Creek Drank the Cradle nahral sam vo svojom domacom studiu (aj ked okrem gitar na platni prilis nastrojov nie je).
Na druhej platni si v niektorych momentoch prizval skupinu a celkovo sad a brat ako precho od lo-fi, k hi-fi.
A o tretej platni sa pobavime trochu podrobnejsie.
Hudobne je platna pekna, hladi po srsti, hracske vykony su virtuozne (hraju tam chalani z Calexica), cele sa to nesie v duchu sofistikovaneho spominania na sestdesiate a sedemdesiate roky. Toto spominanie vsak nie je nostalgicke, zakladne hudobne postupy su zabalene do naskrze moderneho kabatu, obcas prebleskne elektronika, ktora cely sound efektne dotvara. Jedinou vytkou by mohlo byt, ze hudba je az prilis dotiahnuta a dobre zahrana, perfekcionisticky zaranzovana, takze sa zda akoby jej obcas chybala zivelnost. Ale po zhliadnuti par koncertov na youtube som videl, ze nazivo je to emocialny narez.
Texty su hlboke, premyslave, obcas prekvapia slovnou hrackou.
Musim priznat, ze som si tohto bradateho juzana oblubil na prve pocutie.
A mrzi ma len, ze na slovensku moderny folk takmer nevznika. Dufam aspon, ze si mladi slovenski skauti nebudu musiet pri taborakoch spievat anglicke pesnicky.

Iron & Wine: Shepherds Dog dwnld:

Nick Kent kope rit

http://en.wikipedia.org/wiki/Nick_Kent

ti co viete po anglicky si toto urcite!!! vypocujte, nick kent je do velkej miery mojim vzorom/bleargh, neverim ze som toto napisal:)/
http://www.thegeneralist.co.uk.nyud.net:8080/audio/nick.kent.2007-04-03.mp3
a tato kniha je asi to najlepsie o rocku co som cital/asi aj najlepsi pure gonzo zurnalizmus co som videl:)!/
http://www.odklepnuto.cz/archive.php?id=117650

Liz Phair: Exile in Guyville

Pise sa rok 1993.
Prvého januára sa nepríčetne rozdeľuje Československo, Intel púšťa do predaja prvé čipsety Pentium, v Medellíne rozstrielaju Pabla Escobara ako reseto, Saddám sa vytrvalo odmieta dat odzbrojit. Kratka historia casu je knihou co sa udrzala najdlhsie v rebricku bestsellerov . Po celom svete sa rucaju vzite tabu a boj za prava homosexualov nabera sialene globalne obratky.
Zomieraju William Golding, Audrey Hepburne, Frederico Fellini, Dizzy Gillespie, Sun Ra a Frank Zappa.
Ace of Base vydavaju svoj prvy album u Warner Bros.
ALiz Phair nahrava svoju najlepsiu platnu.
Pekne dievca s gitarou, spieva pesnicky o svete a o vztahoch. Tato schema este nebola taka sprofanovana ako v druhej polovici 90`s po nastupe Alanis Morrisette a jej falangy ostrych holiek.
Hlavou devizou Exile in guyville je uprimnost. Aj ked v urcitych aspektoch je jasne badatelna poza, zda sa byt zminimalizovana, a dokonca aj v nej sa skryva priamost, pretoze v mladom veku nosi masku kazdy /a o to viac wannabe rockove hviezdy/. Liz sa nam predstavuje vo viacerych polohach, od neznej princezny po ostru rockerku. Texty su ciste, nie prehnane filozoficke, alebo zmysluplne, obycajne pribehy zo zivota. Ako ked sa naklaname nad rameno niekomu kto si prezera rodinny album. A pocit voyeurskeho uspokojenia je o to vacsi, ze objektom je tu senzitivna pritazliva blondyna, ktora nam nizko polozenym hlasom rozprava co pre nu znamena zivot na planete zem medzi stvoreniami znamymi ako ludia. Hudobny doprovod je dobovy a nijak nevybocuje z indie standardov zaciatku 90. rokov, takze z dnesneho pohladu uz presahuje na uzemie radiovo-gitaroveho popu.
Po tejto nahravke Liz zomlel kolotoc a stala sa z nej ordinerna poprockova hviezdicka. Podobne ako Sheryl Crow sa snazi ozivovat svoj status indianskej krstnej mamy /ale na rozdiel od Liz nam Sheryl dala uz na zaciatku jasne najavo, ze si chce uzit len trochu srandy, pritom Liz sa hra na tvrdacku s nazvami pesniciek Fuck and Run a Blowjob Queen./
Ale tak to chodi, tak to bejva a nie kazdy ma dost sily aby sa nestal produktom. Slava mozno korumpuje, ale Liz nam aspon ukazala aka bola kym sa nestala “hviezdou”. A prekvapivo to stoji to za to.



exile in guyville dwnld:

iggy je king

chlap s gulami a bez kuska hanby. archetyp rockovej hviezdy. ako nejaky pohansky knaz. kacirska modla. kazdy koncert by mal byt takyto.

Andrew Bird : Armchair Apocrypha

Letný podvečer niekde v Kansase...Slnko zapadá, sedíte na verande s fľašou vína a všade kam dovidíte sa vlní šumiace zelené kukuričné more.
Hrdzavý, ospalý a trochu ošumelo krásny Americký sen. Presne ako najnovší album Andrewa Birda.
Postmoderný folklorista Bird sa v hudbe ozaj vyzná a na svojich výpravách do rôznych kútov času aj priestoru si odvšadiaľ vezme suvenír. Zbierku týchto úlomkov nám ukazuje s čistým nadšením malého chlapca.
Vlastne o nič nejde a už sme to niekde počuli, ale je tu všetko: melanchólia samoty, nostalgia za starými (zlými) časmi, nádej a očakávanie žiarivej budúcnosti, bučanie kráv a historky kovbojov, trochu cigánskeho snívania, kúsok divadla, kúsok cirkusu aj osamelosti veľkomesta, celé poprášené romantikou lásky z červenej knižnice.
Veselý album na jarné sn(í)ovanie plánov na leto.
Jo keď vám k tomu píska Andy, tak sa ideály zdajú živšie. Aspoň viete, že v tom romantickom opojení nie ste sami.



Armchair Apocrypha dwnld:

Nick Cave and the Bad Seeds: Dig Lazarus Dig

Máloktorý z umelcov v strednom veku si udržuje taký vysoký štandard ako Nick Cave.
Z blúznaceho pankáčskeho štofera sa vypracoval na jedného z najvšestrannejších umelcov súčasnosti - píše knihy a scenáre, skladá filmovú hudbu a stíha vydávať osobité nahrávky.
Novým albumom nadviazal priamo na svoj minuloročný projekt Grinderman , ale tentoraz za klasického doprovodu Bad Seeds.
Oproti Grinderman-u je tento album akademickejší, trochu jemnejší a muzikantsky prepracovanejší, ale rovnako dravý a agresívny. Naopak pri porovnaní s poslednými dvoma platňami Bad Seeds (Nocturama a Lyre of Orpheus, ktoré pôsobili až npríliš uhladene a akademicky) pulzuje energiou, divokosťou a riadnou porciou zloby.
Celý album je koncepčne pojatý ako púť biblického Lazara prehnitou súčasnosťou, opísaná v temných tónoch, okorenená poriadnou porciou nasranosti a hnusu. Nahrávka sa pohybuje od jednoduchej priamočiarosti až ku fantasmagórii neónovej kabaretnej pompy na akú sme zvyknutí.
Kto by si povedal, že ten preštofovaný bledý havran blúdiaci ulicami Berlína dozreje ako víno. Stále si zachováva mladícku energiu a jeho talent sa rozvíja všetkými smermi ako kvetina – orchidea s ťažkou zhubnou vôňou cintorína.
Nick Cave sa priblížil renesančným majstrom a ukázal deťom nového tisícročia ako starnúť dôstojne.



Dig Lazarus Dig dwnld:

Wolfmother: Wolfmother

V poslednej dobe ma frustruje, že keď si chcem vypočuť poctivý rokec od podlahy, musím loviť medzi nahrávkami 30-40 rokov starými.
Nie, že by nemali gule, ale predsa len je ťažké identifikovať svoj mladícky hnev a vzburu s ľuďmi, čo sú poväčšine starší ako vaši rodičia.
Mladé rockové skupiny skôr ako z tradičného blues a hardrocku vychádzajú z punku,new age, indie rocku, či britpopu.
Takéto zvuky na mňa pôsobia až príliš mäkko, usoplene a stráviteľne. Väčšina mladých rockerov je na mňa príliš bezpečná
Myslím, že nie som sám, komu chýbajú mladí muži snažiaci sa gitarou vyjadriť chemické zmeny azlomy v ich hlavách. Práve kôli deficitu poctivého bluesrocku asi vyhrali White Stripes tohtoročnú grammy za alternatívu, aj keď na ich postupoch mnoho inovácií nie je.
Podobných skupín čo hrajú priamočiary rock a moc sa s tým neserú nie je veľa:
Qeens Of The Stone Age, Black Rebel Motorcycle Club, Eagles Of Death Metal, Kings Of Leon, White Stripes...
Túto partičku doplnila minulý rok takmer neznáma Austrálska skupina Wolfmother.
Ich eponymný debut je ako cesta časom do 60. rokov minulého stročia, kedy bol
rock ´n´ roll životným postojom a politickou silou, bez toho aby takéto prirovnanie vyznievalo smiešne. Gitary sa valia v ničivom príboji, spev je mladícky rozšafný, a celé to šlape ako motor mustangu vytočeného na maximum. Na platni sa skrýva energie, že vás nakopne až niekam nad stratosféru. Je síce pravda, že sme to počuli už mnohokrát, ale Wolfmother sa k svojím vzorom stavajú s takou hrdosťou a chlapčenskou hravosťou, že ich prosto nemôžeme obviniť z nepoctivosti.
Hudobne vychádzajú z blues a južanského rocku, tento miešajú so súčasnými tvrdými gitarami a občas aj počítačovým cvrkotom.
Pre mňa je tento album asi najsľubnejším debutom minulého roka. Aj napriek častým rečiam o plagiátorstve, dali Wolfmother najavo, že sú tu, a treba s nimi počítať.



Wolfmother download: