utorok 29. júla 2008
Evangelicals: The Evening Descends
Dalsia mlada indie skupina. Evangelicals, napriek dementnemu nazvu (z miesania krestanskej ikonografie s popularnou hudbou mavam husiu kozu) ide o inteligentny indie rock so silnou prichutou psychedelie 60s.
Z nahravky plynie zvlastna atmosfera, melancholicka, az etericky nadpozemska bez pachuti ozonu na podnebi. Josh Jones ma hlas skoxovaneho cherubina a hudba sa pekne lenivo derie vpred.
Ziadne velke emocialne zvraty necakajte, tato doska je pocitom sama o sebe.
Prchave pobluznenie, pikniky v trave, kupanie sa v lucoch slnka, plac nad vztahmi pri flaske vina.
Tuto platnu si mozete pustit v akomkolvek rozpolozeni a vzdy bude zniet inak., akoby sa zvlastna chut nahravky doplnala s kazdym pocitom. Okrem agresivity.
Pohodova muzika nesuca si vsetko co potrebuje v sebe.
The Evening Descends je instantna duchovna atmosfera vo forme tonov.
Evangelicals: The Evening Descends dwnld
China Mieville: Kral Krysa
China Mieville je jeden z najzaujimavejsich mladych autorv v celosvetovom meritku.
Popredny predstavitel New Weird (ktore ako zanrovu odnoz vlastne pomahal definovat), autor viacerych bestsellerov, pankac, junglista, politolog a prevedceny marxista (co mu laskavo prepacime, predsa len su to pekne idealy).
V roku 1998 vydava prvy roman King Rat. Je to uctyhodny debut. Uz namet je akademicky vybrany a kombinuje fenomen rat king s povestou o potkaniarovi z Hammelnu. Pridajte trochu africkych povier, zasadte to cele do urban-fantasy prostredia trochu ineho Londyna a okorente junglom a parties a mate ten spravny popkulturny koktejl na roman ktory ma predpoklady byt kurva fuckin cool, samozrejme ak je dobre napisany. Je.
Takze hlavny hrdina je sympaticky chalan Saul, strateny v prekonzumovanej spolocnosti a chyteny bezcielnostou vlastneho zivota. To sa vsak zmeni ked niekto vyhodi jeho otca z okna a Saul stretne Krala krysu a prehupne sa do ineho odtiena existencie. Namet aj celkova estetika knihy je velmi podobna Gaimanovmu Neverwhere, az na jeden zavazny factor, ktory posuva celu knihu do uplne ineho svetla.
JUNGLE.
Jungle v cistej podobe polovice 90`s. Tuto knihu sa oplati citat za zvukov Goldieho, Roni Sizea, Omni Trio a ostatnych velkych mien plienok drum&bassovej sceny. Cely roman oplyva jungleovou estetikou. Posobive su najma opisy hudby, ked sa mieville neboji dlhych abstraktnych suveti a nepodcenuje vnimavost citatela (ziadne tuc tuc tuc siiik necakajte). Zo zabehnutych klise sa sympaticky vymyka absencia drog (az na par spekov, ale tie uz pomaly budu aj v rozpravkach), co je na knihu ovplyvnenu tanecnou scenou Velka Vynimka.
Kral Krysa je putava dobrodruzna a napinava fikcia, ktora o trosku prerastla svoj zaner. Prijemne citanie. Hlavne pre ludi, ktori si ficia na base ako China a ja…
Village people
Fero sa na mna pozeral vlhkymi ocami vystraseneho kralika. Obaja sme vedeli co bude nasledovat.
Patri to k nasim hram k nasim zivotom. V jeho velkych hnedych ociach som videla strach a ocakavanie. Chudacik, priputany na posteli, ruky a nohy roztiahnute, svalnate telo pokryte studenym potom strachu a ocakavania. Fero je moj milenec, priatel a obchodny partner. Fero je moj pasak.
A toto je nasa hra. Tymto udrziavame nas vztah v rovnovahe. Je to koli mne – potrebujem to. Na tieto chvile myslim ked roztahujem nohy pred spinavymi nemeckymi turkami, ked sa od nich nechavam mlatit ak si priplatia, ked mam rano picu taku ojetu, ze si ju necitim ani pri stani. Dokonca aj Ferkovi dovolim aby mi na verejnosti vylepil par zauch ked sa mu zda, ze straca respekt pred kolegami. Ale vzdy vie, ze sa mu to vrati…
Byvame v malom meste pri Bratislave, kde nas nikto nepozna. Byvame v malom domceku na kraji dediny, kde nas nikto nepocuje. Vsade chodime autom, takze nas tu ani nikto nevidi.
Plnohodnotni vidiecania 21. storocia. Neviditelna kurva a pasak co sa vo volnom case nechava bicovat.
Ako teraz.
Lezi na posteli a nevie sa dockat kym dostane svoje. Trasie sa a sklbe napoly od nedockavosti, napoly od strachu. Sklonim sa nad neho s usmevom, ved mamicka sa postara.
Zacnem sa pomaly vyzliekat, drazdivymi hladkymi pohybmi. Ferkovi sa postavil kokot a stoji a caka s vyrazom hladneho psa. Pomaly sa posadim pred neho aby ma videl. Rukami sa hram sama so sebou, drazdim si bradavky a ked je ta spravna chvila siahnem si medzi nohy. Ferkovi sa z hrdla vydral vzdych, ked videl ako moje prsty najprv jemne obkruzili klitoris a potom vnikli medzi pysky. Uz zacinam byt vlhka a nadrzana. Ferko lomcuje povrazmi na zapastiach, v zufalej snahe dotknut sa svojho prirodzenia a ulavit si. Musim sa usmiat, vstanem, prejdem k nemu a pomaly sa sklonim nad jeho ud. Ani sa ho nedotknem, moje pery su milimeter od neho, ale viem ze citi moj vlhky horuci dych. Skuvina od vzrusenia.
Ale teraz je rada na mne aby som si uzila. Beriem do ruk nozik – maly strieborny nozik specialne pre tieto prilezitosti a spravim kratky povrchovy rez pri koreni jeho penisu. Len taka ciarocka – dalsia do zbierky. Z ranky vyteka krv. Fero place a vzdycha, ranka len posilnila jeho erekciu. Vstanem a beriem do ruk bic.
Fero sa na mna pozera vlhkymi ocami vystraseneho kralika. Obaja vieme co bude nasledovat.
Patri to k nasim hram k nasim zivotom. V jeho velkych hnedych ociach som videla strach a ocakavanie. Chudacik, priputany na posteli, ruky a nohy roztiahnute, svalnate telo pokryte studenym potom strachu a ocakavania. Fero je moj milenec, priatel a obchodny partner. Fero je moj pasak.
A toto je nasa hra. Tymto udrziavame nas vztah v rovnovahe. Je to koli mne – potrebujem to. Na tieto chvile myslim ked roztahujem nohy pred spinavymi nemeckymi turkami, ked sa od nich nechavam mlatit ak si priplatia, ked mam rano picu taku ojetu, ze si ju necitim ani pri stani. Dokonca aj Ferkovi dovolim aby mi na verejnosti vylepil par zauch ked sa mu zda, ze straca respekt pred kolegami. Ale vzdy vie, ze sa mu to vrati…
Byvame v malom meste pri Bratislave, kde nas nikto nepozna. Byvame v malom domceku na kraji dediny, kde nas nikto nepocuje. Vsade chodime autom, takze nas tu ani nikto nevidi.
Plnohodnotni vidiecania 21. storocia. Neviditelna kurva a pasak co sa vo volnom case nechava bicovat.
Ako teraz.
Lezi na posteli a nevie sa dockat kym dostane svoje. Trasie sa a sklbe napoly od nedockavosti, napoly od strachu. Sklonim sa nad neho s usmevom, ved mamicka sa postara.
Zacnem sa pomaly vyzliekat, drazdivymi hladkymi pohybmi. Ferkovi sa postavil kokot a stoji a caka s vyrazom hladneho psa. Pomaly sa posadim pred neho aby ma videl. Rukami sa hram sama so sebou, drazdim si bradavky a ked je ta spravna chvila siahnem si medzi nohy. Ferkovi sa z hrdla vydral vzdych, ked videl ako moje prsty najprv jemne obkruzili klitoris a potom vnikli medzi pysky. Uz zacinam byt vlhka a nadrzana. Ferko lomcuje povrazmi na zapastiach, v zufalej snahe dotknut sa svojho prirodzenia a ulavit si. Musim sa usmiat, vstanem, prejdem k nemu a pomaly sa sklonim nad jeho ud. Ani sa ho nedotknem, moje pery su milimeter od neho, ale viem ze citi moj vlhky horuci dych. Skuvina od vzrusenia.
Ale teraz je rada na mne aby som si uzila. Beriem do ruk nozik – maly strieborny nozik specialne pre tieto prilezitosti a spravim kratky povrchovy rez pri koreni jeho penisu. Len taka ciarocka – dalsia do zbierky. Z ranky vyteka krv. Fero place a vzdycha, ranka len posilnila jeho erekciu. Vstanem a beriem do ruk bic.
Fero sa na mna pozera vlhkymi ocami vystraseneho kralika. Obaja vieme co bude nasledovat.
piatok 4. júla 2008
Satellites of love
Alica sa na mňa pozerala s nemou výčitkou v obrovských fialových očiach.
Po lícach jej stekali čierne slzy maskary. Plakala potichu, nechcela ma nasrať. Ako sa snažila dusiť vzlyky z hrdla jej občas vyšlo tupé, duté zachrapčanie.
Neznášam také zvuky. Nasrala ma.
Žijeme v jednom dome, v jednom byte, v jednej izbe. Tá piča okolo mňa chodí po špičkách, snaží sa predstierať, že tu ani nie je, odvracia pohľad.
Keď mám dobrú náladu a žartujeme, vždy ma presviedča, že sa ma nebojí. Možno tomu v tých chvíľach aj verí. A potom sú dni ako tento, keď prídem naštvaný z práce a tá ufňukaná lemra sa snaží byť na mňa milá, pohybuje sa ako duch po svojich chodníčkoch vyšľapaných v špinavom linoleu a predstiera, že tu ani nie je.
Nechápe, že to nemá žiadny zmysel. Po tých rokoch v hlave počujem každú jej výčitku a prosbu aj keď nič nepovie a zakráda sa ako cigán. Teraz už dokážem vyčítať každé jej slovo zo sklonu šije, rýchlosti pohybov, z rytmu jej dychu.
Nasrala ma, ale ešte si to nevšimla. A tak je to v poriadku. Pozdržím tú rozkoš, trošku sa s ňou zahrám. Mechanika spapá disk, zmačknem tlačítko a miestnosťou sa ozvú gitary a stoický hlas Transformera. Hej starý Lou sa s nimi tiež nesral, mal tej nemeckej svini vybiť všetky zuby. Aspoň raz by malý žiďáčik triumfoval nad árijským blond prelivom.
Gitary hrajú a ja dostávam do rytmu. Sledujem obrazovku, ale dívam sa hlavne na tú kurvu. Vzduch v miestnosti zhustol, už začína tušuť, že niečo nie je v poriadku. Tá hlúpa krava si sadla do rohu a čumí do steny akoby tam mala skamenieť. Modlí sa chudera. Akoby Boha zaujímali jej problémy. Mala by sa už naučiť, že ja ju mám na svete jediný rád. Nemá žiadnu dôstojnosť. Krysia povaha.
Už to nevydržím. Začnem: „Ali máme nejaké krémeše?!“
Vystrašene trhne hlavou a pozrie na mňa až s vďačnosťou, že ju už nenaťahujem, aj keď dobre vie, čo bude nasledovať.
„Nemáme, však včera si hovoril, že už nechceš sladkosti ani vidieť…“
Usmejem sa na ňu: „Ale včera bolo včera, čo si tu robila celý deň?“
Neodváži sa mi pozrieť do očí a iba fňuká na zemi. Pomaly si odopínam opasok. Toto je magická chvíľa, posvätná pre lovca aj loveného. Počuť jej tiché vzlyky a Loua - práve začína Satellite of love. Dokonalé. Nakoniec bude dnešok predsa len za niečo stáť.
Po lícach jej stekali čierne slzy maskary. Plakala potichu, nechcela ma nasrať. Ako sa snažila dusiť vzlyky z hrdla jej občas vyšlo tupé, duté zachrapčanie.
Neznášam také zvuky. Nasrala ma.
Žijeme v jednom dome, v jednom byte, v jednej izbe. Tá piča okolo mňa chodí po špičkách, snaží sa predstierať, že tu ani nie je, odvracia pohľad.
Keď mám dobrú náladu a žartujeme, vždy ma presviedča, že sa ma nebojí. Možno tomu v tých chvíľach aj verí. A potom sú dni ako tento, keď prídem naštvaný z práce a tá ufňukaná lemra sa snaží byť na mňa milá, pohybuje sa ako duch po svojich chodníčkoch vyšľapaných v špinavom linoleu a predstiera, že tu ani nie je.
Nechápe, že to nemá žiadny zmysel. Po tých rokoch v hlave počujem každú jej výčitku a prosbu aj keď nič nepovie a zakráda sa ako cigán. Teraz už dokážem vyčítať každé jej slovo zo sklonu šije, rýchlosti pohybov, z rytmu jej dychu.
Nasrala ma, ale ešte si to nevšimla. A tak je to v poriadku. Pozdržím tú rozkoš, trošku sa s ňou zahrám. Mechanika spapá disk, zmačknem tlačítko a miestnosťou sa ozvú gitary a stoický hlas Transformera. Hej starý Lou sa s nimi tiež nesral, mal tej nemeckej svini vybiť všetky zuby. Aspoň raz by malý žiďáčik triumfoval nad árijským blond prelivom.
Gitary hrajú a ja dostávam do rytmu. Sledujem obrazovku, ale dívam sa hlavne na tú kurvu. Vzduch v miestnosti zhustol, už začína tušuť, že niečo nie je v poriadku. Tá hlúpa krava si sadla do rohu a čumí do steny akoby tam mala skamenieť. Modlí sa chudera. Akoby Boha zaujímali jej problémy. Mala by sa už naučiť, že ja ju mám na svete jediný rád. Nemá žiadnu dôstojnosť. Krysia povaha.
Už to nevydržím. Začnem: „Ali máme nejaké krémeše?!“
Vystrašene trhne hlavou a pozrie na mňa až s vďačnosťou, že ju už nenaťahujem, aj keď dobre vie, čo bude nasledovať.
„Nemáme, však včera si hovoril, že už nechceš sladkosti ani vidieť…“
Usmejem sa na ňu: „Ale včera bolo včera, čo si tu robila celý deň?“
Neodváži sa mi pozrieť do očí a iba fňuká na zemi. Pomaly si odopínam opasok. Toto je magická chvíľa, posvätná pre lovca aj loveného. Počuť jej tiché vzlyky a Loua - práve začína Satellite of love. Dokonalé. Nakoniec bude dnešok predsa len za niečo stáť.
Ako končia veľké lásky…
Šikovné prstíky sa noria do húštiny a vrtko sa prepletajú ako malé háďatá či červíci.
Tak - je dokonané, ešte upraviť na dokonalý guľatý tvar a hadíci smerujú k rozďavenému otvoru do čiernej jaskyne, aj s korisťou…
„Mňam“ napoly si pomyslel/povedal Dezider, keď medzi zubami prevaľoval príjemne lepkavú slanosť, ktorá vzišla neznámymi procesmi z jeho vlastného tela.
Odjakživa sa rád šušňoval.
Po chvíľke sa mu toto gurmánske cvičenie zunovalo a vzpriamil sa v posteli, s neskrývaným pôžitkom nasal hlieny do úst a odchrchlal si – s vrcholným estetickým zaujatím sledoval rôzne odtiene zelenej a rozmýšľal o dokonalosti preňho záhadne fungujúceho stroja - vlastného tela.
O pár okamžikov neskôr štuchol do nevábnej hromady vedľa seba.
Spod špinavej prikrývky sa ozval namrzený škrekľavý hlas: „Čo je? Ná čo tebe jébe?!“
Znechutene odvrkol: „Sú ešte ty dobošky?!“
Z kukly potriesnenej posteľnej bielizne sa vynoril motýľ – skôr mora. Dežova družka Araňa.
Veľký D sa nechtiac strhol - ráno vyzerala ešte horšie ako obvykle.
„Dobožky už nej sú, šetky si ich zežrau…“
Dežo sa odvrátil, a rozmýšľal, či by jej nemal zopár prijebať už takto ráno; On predsa nežere!
Ale Araňa neskončila: „Sú tam ešče ty krémeše….ale nebudú zadarmo..“
A s gestom - paródiou zmyselnosti zo seba strhla perinu. Araňa bola prírodná žena, spávala zásadne nahá.
Dežo sa snažil odvrátiť, ale bolo to márne, spomedzi tučných, špinavých stehien vykukovala čuprina zlepených chlpov. Celú izbu zaplnil zápach spoteného tela a zvetralého, skazeného pižma. Araňa ležala s nedočkavým úsmevom na perách, keď už to Dežo nevydržal.
Naklonil sa na bok postele a zvracal.
… a tak končia všetky veľké lásky, deti
Tak - je dokonané, ešte upraviť na dokonalý guľatý tvar a hadíci smerujú k rozďavenému otvoru do čiernej jaskyne, aj s korisťou…
„Mňam“ napoly si pomyslel/povedal Dezider, keď medzi zubami prevaľoval príjemne lepkavú slanosť, ktorá vzišla neznámymi procesmi z jeho vlastného tela.
Odjakživa sa rád šušňoval.
Po chvíľke sa mu toto gurmánske cvičenie zunovalo a vzpriamil sa v posteli, s neskrývaným pôžitkom nasal hlieny do úst a odchrchlal si – s vrcholným estetickým zaujatím sledoval rôzne odtiene zelenej a rozmýšľal o dokonalosti preňho záhadne fungujúceho stroja - vlastného tela.
O pár okamžikov neskôr štuchol do nevábnej hromady vedľa seba.
Spod špinavej prikrývky sa ozval namrzený škrekľavý hlas: „Čo je? Ná čo tebe jébe?!“
Znechutene odvrkol: „Sú ešte ty dobošky?!“
Z kukly potriesnenej posteľnej bielizne sa vynoril motýľ – skôr mora. Dežova družka Araňa.
Veľký D sa nechtiac strhol - ráno vyzerala ešte horšie ako obvykle.
„Dobožky už nej sú, šetky si ich zežrau…“
Dežo sa odvrátil, a rozmýšľal, či by jej nemal zopár prijebať už takto ráno; On predsa nežere!
Ale Araňa neskončila: „Sú tam ešče ty krémeše….ale nebudú zadarmo..“
A s gestom - paródiou zmyselnosti zo seba strhla perinu. Araňa bola prírodná žena, spávala zásadne nahá.
Dežo sa snažil odvrátiť, ale bolo to márne, spomedzi tučných, špinavých stehien vykukovala čuprina zlepených chlpov. Celú izbu zaplnil zápach spoteného tela a zvetralého, skazeného pižma. Araňa ležala s nedočkavým úsmevom na perách, keď už to Dežo nevydržal.
Naklonil sa na bok postele a zvracal.
… a tak končia všetky veľké lásky, deti
The Last Shadow Puppets: The Age Of The Understatement
Nemam rad Arctic Monkeys.
Na ich hudbe nenachadzam nic inovativne, chalani mozno hraju nahlas a ich gitary sa hraju,ze hraju dzivo... ale v podstate to nie je ziadny proklamovany post-punk, ani nastvany pohlad na svet, ale obycajny radiovy pop, hrany s prave takou davkou davkou umelej nasranosti, aby zaujal mladez a neodradil konzervativcov. Postmoderny postpunkovy postprodukt, bez uprimnych myslienok a nejakych silnejsich emocialnych vypati, ktore by prenikli cynizmom deti generacie Y.
The Last Shadow Puppets su pre mna najvacsim prekvapenim juna. Hlavou skupiny v zmysle textara a skladatela je totiz frontman Arctic Monkeys Alex Turner.
Ich prvy album The Age Of The Understatement funguje ako stroj casu. Prenesie nas do Kalifornie (skor do L.A. ako do Frisca) neskorych 60. rokov. Do istej miery ide o revival aranzerskych a skladatelskych postupov tejto doby a miesta, takze sa mozte tesit na jemne tony, ktore vas pohladia na dusi ako lenive luce kalifornskeho slnka.
Nie je to vsak len debilne nastavovanie stokrat prevarenej kase – vacsina pesniciek sa nahravala za ucasti Metropolitneho Orchestra – slaciky davaju hudbe troche retro nadych, ale je to take cielene a vyvazene, ze v dosledkoch znie zvuk sucasne. Producenti odviedli vynimocnu pracu.
Turner sa posunul aj v textoch; su uprimne, vacsinou temne nostalgicke a vyzaruje z nich sympaticka davka opovrhnutia celym ludskym svetom, obcas prekvapia mimoriadne posobivym basnickym obrazom, ako ked sa na hladine smradlavej odpadovej rieky ojavi zlata rybka.
Celkove vyznenie albumu mi silno pripomina Love a ich kultovy album Forever Changes. Jeho kvality sice nedosahuje(hlavne ak vezmeme do uvahy 40 rocny casovy posun), ale ako produkt je viac nez uspokojivy.
The Age Of The Understatement dwnld:
Love - Forever Changes dwnld:
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
