V poslednej dobe ma frustruje, že keď si chcem vypočuť poctivý rokec od podlahy, musím loviť medzi nahrávkami 30-40 rokov starými.
Nie, že by nemali gule, ale predsa len je ťažké identifikovať svoj mladícky hnev a vzburu s ľuďmi, čo sú poväčšine starší ako vaši rodičia.
Mladé rockové skupiny skôr ako z tradičného blues a hardrocku vychádzajú z punku,new age, indie rocku, či britpopu.
Takéto zvuky na mňa pôsobia až príliš mäkko, usoplene a stráviteľne. Väčšina mladých rockerov je na mňa príliš bezpečná
Myslím, že nie som sám, komu chýbajú mladí muži snažiaci sa gitarou vyjadriť chemické zmeny azlomy v ich hlavách. Práve kôli deficitu poctivého bluesrocku asi vyhrali White Stripes tohtoročnú grammy za alternatívu, aj keď na ich postupoch mnoho inovácií nie je.
Podobných skupín čo hrajú priamočiary rock a moc sa s tým neserú nie je veľa:
Qeens Of The Stone Age, Black Rebel Motorcycle Club, Eagles Of Death Metal, Kings Of Leon, White Stripes...
Túto partičku doplnila minulý rok takmer neznáma Austrálska skupina Wolfmother.
Ich eponymný debut je ako cesta časom do 60. rokov minulého stročia, kedy bol
rock ´n´ roll životným postojom a politickou silou, bez toho aby takéto prirovnanie vyznievalo smiešne. Gitary sa valia v ničivom príboji, spev je mladícky rozšafný, a celé to šlape ako motor mustangu vytočeného na maximum. Na platni sa skrýva energie, že vás nakopne až niekam nad stratosféru. Je síce pravda, že sme to počuli už mnohokrát, ale Wolfmother sa k svojím vzorom stavajú s takou hrdosťou a chlapčenskou hravosťou, že ich prosto nemôžeme obviniť z nepoctivosti.
Hudobne vychádzajú z blues a južanského rocku, tento miešajú so súčasnými tvrdými gitarami a občas aj počítačovým cvrkotom.
Pre mňa je tento album asi najsľubnejším debutom minulého roka. Aj napriek častým rečiam o plagiátorstve, dali Wolfmother najavo, že sú tu, a treba s nimi počítať.
Wolfmother download:
