The Last Shadow Puppets: The Age Of The Understatement

Nemam rad Arctic Monkeys.
Na ich hudbe nenachadzam nic inovativne, chalani mozno hraju nahlas a ich gitary sa hraju,ze hraju dzivo... ale v podstate to nie je ziadny proklamovany post-punk, ani nastvany pohlad na svet, ale obycajny radiovy pop, hrany s prave takou davkou davkou umelej nasranosti, aby zaujal mladez a neodradil konzervativcov. Postmoderny postpunkovy postprodukt, bez uprimnych myslienok a nejakych silnejsich emocialnych vypati, ktore by prenikli cynizmom deti generacie Y.
The Last Shadow Puppets su pre mna najvacsim prekvapenim juna. Hlavou skupiny v zmysle textara a skladatela je totiz frontman Arctic Monkeys Alex Turner.
Ich prvy album The Age Of The Understatement funguje ako stroj casu. Prenesie nas do Kalifornie (skor do L.A. ako do Frisca) neskorych 60. rokov. Do istej miery ide o revival aranzerskych a skladatelskych postupov tejto doby a miesta, takze sa mozte tesit na jemne tony, ktore vas pohladia na dusi ako lenive luce kalifornskeho slnka.
Nie je to vsak len debilne nastavovanie stokrat prevarenej kase – vacsina pesniciek sa nahravala za ucasti Metropolitneho Orchestra – slaciky davaju hudbe troche retro nadych, ale je to take cielene a vyvazene, ze v dosledkoch znie zvuk sucasne. Producenti odviedli vynimocnu pracu.
Turner sa posunul aj v textoch; su uprimne, vacsinou temne nostalgicke a vyzaruje z nich sympaticka davka opovrhnutia celym ludskym svetom, obcas prekvapia mimoriadne posobivym basnickym obrazom, ako ked sa na hladine smradlavej odpadovej rieky ojavi zlata rybka.
Celkove vyznenie albumu mi silno pripomina Love a ich kultovy album Forever Changes. Jeho kvality sice nedosahuje(hlavne ak vezmeme do uvahy 40 rocny casovy posun), ale ako produkt je viac nez uspokojivy.


The Age Of The Understatement dwnld:




Love - Forever Changes dwnld:

Iron & Wine: Shepherds Dog

Zelezo & Vino su esencialne sucasti trampskeho zivota, aj ked v nasich koncinach by sme druhu polozku asi nahradili flasou rumu ci borovicky.
V Amerike ma vino a tulanie tradiciu – spomente si na Jacka ako sa vozil po vlakoch s demizonmi lacneho cerveneho z kalifornskych vrskov.
Sam Beam vo svojej hudobnej tvorbe nadviazal prave na beatnikov a to skor zivotnym pocitom a celkovym vyznenim ako postupmi.
Tento chlapik je dostatocne zaujimavy, takze si dame trochu backgroundu.
Univerzitny profesor filmovej rezie si po vceroch spieva spievanky, pise nezne texty a k tomu sa uci brnkat. Kamos mu pozica magnetak, tak sa nahra a kazety rozda ako darcek priatelom. Ti su taki uchvateni, ze demo poslu do nahravacej spolocnosti. Podpisu s Beamom zmluvu, nechaju ho nech si maluje obalky a toci klipy.
Sam vydal prve dva albumy cisto v duchu najlepsej americkej pesnickarskej tradicie.
Vacsinu nastrojov na debute The Creek Drank the Cradle nahral sam vo svojom domacom studiu (aj ked okrem gitar na platni prilis nastrojov nie je).
Na druhej platni si v niektorych momentoch prizval skupinu a celkovo sad a brat ako precho od lo-fi, k hi-fi.
A o tretej platni sa pobavime trochu podrobnejsie.
Hudobne je platna pekna, hladi po srsti, hracske vykony su virtuozne (hraju tam chalani z Calexica), cele sa to nesie v duchu sofistikovaneho spominania na sestdesiate a sedemdesiate roky. Toto spominanie vsak nie je nostalgicke, zakladne hudobne postupy su zabalene do naskrze moderneho kabatu, obcas prebleskne elektronika, ktora cely sound efektne dotvara. Jedinou vytkou by mohlo byt, ze hudba je az prilis dotiahnuta a dobre zahrana, perfekcionisticky zaranzovana, takze sa zda akoby jej obcas chybala zivelnost. Ale po zhliadnuti par koncertov na youtube som videl, ze nazivo je to emocialny narez.
Texty su hlboke, premyslave, obcas prekvapia slovnou hrackou.
Musim priznat, ze som si tohto bradateho juzana oblubil na prve pocutie.
A mrzi ma len, ze na slovensku moderny folk takmer nevznika. Dufam aspon, ze si mladi slovenski skauti nebudu musiet pri taborakoch spievat anglicke pesnicky.

Iron & Wine: Shepherds Dog dwnld:

Nick Kent kope rit

http://en.wikipedia.org/wiki/Nick_Kent

ti co viete po anglicky si toto urcite!!! vypocujte, nick kent je do velkej miery mojim vzorom/bleargh, neverim ze som toto napisal:)/
http://www.thegeneralist.co.uk.nyud.net:8080/audio/nick.kent.2007-04-03.mp3
a tato kniha je asi to najlepsie o rocku co som cital/asi aj najlepsi pure gonzo zurnalizmus co som videl:)!/
http://www.odklepnuto.cz/archive.php?id=117650

Liz Phair: Exile in Guyville

Pise sa rok 1993.
Prvého januára sa nepríčetne rozdeľuje Československo, Intel púšťa do predaja prvé čipsety Pentium, v Medellíne rozstrielaju Pabla Escobara ako reseto, Saddám sa vytrvalo odmieta dat odzbrojit. Kratka historia casu je knihou co sa udrzala najdlhsie v rebricku bestsellerov . Po celom svete sa rucaju vzite tabu a boj za prava homosexualov nabera sialene globalne obratky.
Zomieraju William Golding, Audrey Hepburne, Frederico Fellini, Dizzy Gillespie, Sun Ra a Frank Zappa.
Ace of Base vydavaju svoj prvy album u Warner Bros.
ALiz Phair nahrava svoju najlepsiu platnu.
Pekne dievca s gitarou, spieva pesnicky o svete a o vztahoch. Tato schema este nebola taka sprofanovana ako v druhej polovici 90`s po nastupe Alanis Morrisette a jej falangy ostrych holiek.
Hlavou devizou Exile in guyville je uprimnost. Aj ked v urcitych aspektoch je jasne badatelna poza, zda sa byt zminimalizovana, a dokonca aj v nej sa skryva priamost, pretoze v mladom veku nosi masku kazdy /a o to viac wannabe rockove hviezdy/. Liz sa nam predstavuje vo viacerych polohach, od neznej princezny po ostru rockerku. Texty su ciste, nie prehnane filozoficke, alebo zmysluplne, obycajne pribehy zo zivota. Ako ked sa naklaname nad rameno niekomu kto si prezera rodinny album. A pocit voyeurskeho uspokojenia je o to vacsi, ze objektom je tu senzitivna pritazliva blondyna, ktora nam nizko polozenym hlasom rozprava co pre nu znamena zivot na planete zem medzi stvoreniami znamymi ako ludia. Hudobny doprovod je dobovy a nijak nevybocuje z indie standardov zaciatku 90. rokov, takze z dnesneho pohladu uz presahuje na uzemie radiovo-gitaroveho popu.
Po tejto nahravke Liz zomlel kolotoc a stala sa z nej ordinerna poprockova hviezdicka. Podobne ako Sheryl Crow sa snazi ozivovat svoj status indianskej krstnej mamy /ale na rozdiel od Liz nam Sheryl dala uz na zaciatku jasne najavo, ze si chce uzit len trochu srandy, pritom Liz sa hra na tvrdacku s nazvami pesniciek Fuck and Run a Blowjob Queen./
Ale tak to chodi, tak to bejva a nie kazdy ma dost sily aby sa nestal produktom. Slava mozno korumpuje, ale Liz nam aspon ukazala aka bola kym sa nestala “hviezdou”. A prekvapivo to stoji to za to.



exile in guyville dwnld:

iggy je king

chlap s gulami a bez kuska hanby. archetyp rockovej hviezdy. ako nejaky pohansky knaz. kacirska modla. kazdy koncert by mal byt takyto.

Andrew Bird : Armchair Apocrypha

Letný podvečer niekde v Kansase...Slnko zapadá, sedíte na verande s fľašou vína a všade kam dovidíte sa vlní šumiace zelené kukuričné more.
Hrdzavý, ospalý a trochu ošumelo krásny Americký sen. Presne ako najnovší album Andrewa Birda.
Postmoderný folklorista Bird sa v hudbe ozaj vyzná a na svojich výpravách do rôznych kútov času aj priestoru si odvšadiaľ vezme suvenír. Zbierku týchto úlomkov nám ukazuje s čistým nadšením malého chlapca.
Vlastne o nič nejde a už sme to niekde počuli, ale je tu všetko: melanchólia samoty, nostalgia za starými (zlými) časmi, nádej a očakávanie žiarivej budúcnosti, bučanie kráv a historky kovbojov, trochu cigánskeho snívania, kúsok divadla, kúsok cirkusu aj osamelosti veľkomesta, celé poprášené romantikou lásky z červenej knižnice.
Veselý album na jarné sn(í)ovanie plánov na leto.
Jo keď vám k tomu píska Andy, tak sa ideály zdajú živšie. Aspoň viete, že v tom romantickom opojení nie ste sami.



Armchair Apocrypha dwnld:

Nick Cave and the Bad Seeds: Dig Lazarus Dig

Máloktorý z umelcov v strednom veku si udržuje taký vysoký štandard ako Nick Cave.
Z blúznaceho pankáčskeho štofera sa vypracoval na jedného z najvšestrannejších umelcov súčasnosti - píše knihy a scenáre, skladá filmovú hudbu a stíha vydávať osobité nahrávky.
Novým albumom nadviazal priamo na svoj minuloročný projekt Grinderman , ale tentoraz za klasického doprovodu Bad Seeds.
Oproti Grinderman-u je tento album akademickejší, trochu jemnejší a muzikantsky prepracovanejší, ale rovnako dravý a agresívny. Naopak pri porovnaní s poslednými dvoma platňami Bad Seeds (Nocturama a Lyre of Orpheus, ktoré pôsobili až npríliš uhladene a akademicky) pulzuje energiou, divokosťou a riadnou porciou zloby.
Celý album je koncepčne pojatý ako púť biblického Lazara prehnitou súčasnosťou, opísaná v temných tónoch, okorenená poriadnou porciou nasranosti a hnusu. Nahrávka sa pohybuje od jednoduchej priamočiarosti až ku fantasmagórii neónovej kabaretnej pompy na akú sme zvyknutí.
Kto by si povedal, že ten preštofovaný bledý havran blúdiaci ulicami Berlína dozreje ako víno. Stále si zachováva mladícku energiu a jeho talent sa rozvíja všetkými smermi ako kvetina – orchidea s ťažkou zhubnou vôňou cintorína.
Nick Cave sa priblížil renesančným majstrom a ukázal deťom nového tisícročia ako starnúť dôstojne.



Dig Lazarus Dig dwnld: